Hrad ĽubovňaNa severnom Spiši sa nad údolím rieky Poprad týči hrad Ľubovňa s bohatou históriou i zaujímavou architektúrou. Medzi hradmi na Slovensku mu prináleží unikátne miesto. I keď pôvodne slúžil ako strážca severnej hranice Uhorska, počas 360 rokov bol sídlom správcov zálohovaného územia časti Spiša Poľsku. Najväčšmi sa preslávil početnými kráľovskými návštevami a šesť rokov tu boli uschované i poľské korunovačné klenoty. Výraznými prestavbami v 16. a 17.storočí sa zmenil na veľkú renesančnú pevnosť. Prekrásna aleja v podhradí a blízky skanzen s hodnotným dreveným kostolom iba dotvárajú osobitnú atmosféru hradu Ľubovňa. Hrad postavili v severnej pohraničnej oblasti Uhorska v údolí Popradu v druhej polovici 13. storočia na ochranu dôležitej cesty vedúcej do Poľska. Jeho najstarším jadrom bola okrúhla útočištná veža, tesne spojená s palácom, ku ktorému patrilo malé nádvorie. Ďalší palác a rozšírenie hradu pochádza zo začiatku 14. storočia, keď bol v moci Matúša Čáka Trenčianskeho. Po bitke pri Rozhanovciach v roku 1312 obsadilo hrad kráľovské vojsko a do vlastníctva hradu sa dostali privŕženci Karola Róberta, najprv gróf Mikuláš a neskôr Filip Drugeth, ktorý ho vo svojom testamente vrátil opäť kráľovi. Roku 1412 založil kráľ Žigmund Ľubovňu aj spolu s trinástimi spišskými mestami poľskému kráľovi Vladislavovi. Ľubovniansky hrad sa od tej doby stal sídlom poľských starostov, ktorí z neho spravovali založené územia. Okrem škôd, ktoré utrpel hrad počas husitských vojen roku 1432 a 1452 mal pre jeho stavebný vývoj väčšie následky požiar v roku 1553, po ktorom pristúpili k jeho renesančnej prestavbe. Ďalšie opravy a prestavby uskutočnili aj v 17. storočí, keď vybudovali tretie nádvorie s obytnými budovami a kaplnkou. Pri prvom delení Poľska roku 1772 pripadol hrad aj spolu so založenými spišskými mestami naspäť k Uhorsku. Najprv ho používali ako kasárne, neskôr však jeho význam upadol a odpredali ho súkromníkom. Po oslobodení ho sprístupnili verejnosti a v jeho zachovaných častiach zriadili vlastivedné múzeum.

Hrad Krásna Hôrka Je jedným z mála zachovaných hradov na Slovensku. Leží na homolovitom kopci neďaleko Rožňavy a vzhľadom na výhodnú Polohu možno usudzovať, že už predtým tu bolo hradisko. Kamenný gotický hrad postavili okolo roku 1318 - 1320 Mariassovci, majitelia baní na Spiši, na ochranu spišsko-gemerskej obchodnej cesty. Mariassovci kúpili územie Krásnej Hôrky od Bebekovcov, títo však po vybudovaní hradu vyjadrili s kúpou nesúhlas a po dlhom spore získali územie spolu aj s hradom naspäť. Bebekovci vlastnili potom Krásnu Hôrku aj spolu s príslušným panstvom skoro tristo rokov (do roku 1566) a okrem vierolomnosti voči uhorským kráľom sa vyznačovali aj krutým utlačovaním svojich poddaných. Hrad sa skladal z veľkej hranolovej veže, obytného paláca a vonkajšieho opevnenia na najvyššom mieste skalného kopca. Prístup k hradu z východnej strany strážila vysoká veža, ku ktorej pristavili ďalší obytný palác. Napriek neskorším prestavbám zostala táto pôvodnuá časť hradu zo začiatku 14. storočia takmer nedotknutá a dnes tvorí neobývanú zrúcaninu tzv. horného hradu. V polovici 16. storočia dali Bebekovci vzhľadom na turecké nebezpečenstvo vybudovať okolo stredovekého hradu nový veniec opevnení s mohutnými delovými baštami, z ktorých najväčšia chránila nový východný vstup do hradu. Ďalšie stavebné obdobie hradu súvisí s rodom Andrássyovcov, ktorí boli po Bebekovcoch vojenskými kapitánmi hradu a v roku 1642 ho získali aj do vlastníctva. Cieľom ich prestavieb bolo nielen zdokonaliť obranný systém, ale spojiť do súvislého celku jednotlivo stojace obytné priestory a vybudovať tak z hradu honosné zemepánske sídlo. Keď v 18. storočí stratil hrad svoj strategický význam, prestavali Andrássyovci jednu z hlavných bášt na kaplnku a v nasledujúcom storočí po opravách premenili časť hradu na rodové múzeum. Hrad je prístupný verejnosti ako múzeum dobového nábytku a zariadenia.

Hrad Kezmarok Prvá písomná zmienka o Kežmarskom hrade pochádza z roku 1447, z čias, keď tu bola Jiskrova posádka . Roku 1462 sa novým majiteľom hradu stal Imrich Zápoľský, ktorý roku1465 začal stavať nový neskorogotický hrad. Stavebné práce dokončil po roku 1486 a v tom čase zbúral aj kostol sv. Alžbety. Stavebný materiál z tohoto kostola použil pri stavbe západného hradného krídla. Dal postaviť dnešnú vstupnú vežu, hradbové múry s baštami, medzi nimi aj polygonálnu baštu, dnes kaplnku. Opevnenie hradu pristaval k existujúcim mestským múrom. Pri staršom hradbovom múre postavil obytné a hospodárske budovy. Roku 1575 hrad vyhorel. Ján Rueber, vtedajší jeho majiteľ, dal obnoviť hrad v renesančnom slohu z pôžičky Stanislava Thurzu, ktorému dal hrad do zálohu. Roku 1579 dal znovu hrad do zálohu Štefanovi Thökölymu. Do vlastníctva tejto rodiny, s ktorej menom sa spája najslávnejšia etapa úpravy hradu, sa dostal roku 1583. Zásluhy na prepychovej renesančnej úprave má predovšetkým Štefan I. Thököly.V 17. stor. hrad prestavovali dva razy: v roku 1628 a 1658. Obnovili severné obytné krídlo zámku, zmenili jeho dispozíciu a osadili nové bloky a dvere. Hospodárska časť zostala na prízemí. Poschodie zmenili na reprezentačné priestory. Roku 1628 obnovili aj štvorbokú vstupnú vežu, ako o tom svedčí tabuľa s nápisom. Južne od nej predstavali k hradbovému múru vežovitú stavbu s obytnou funkciou. V strede nádvoria urobili fontánu. Múry hradu nadstavali renesančnou štítkovou atikou, na ktorej bolo sgrafito.Roku 1657 talianski umelci vyzdobili interiéry štukovou dekoráciou, ktorá mala už ranobarokový charakter. Pri mestských hradbách východne od hradu postavili prepychové koniarne zdobené štukami a zrkadlami. Boli v nich mramorové žľaby.Úpravy hradu zavŕšili roku 1658 vybudovaním ranobarokovej zámockej kaplnky v polygonálnej bašte, ku ktorej pripojili niektoré miestnosti severného krídla hradu. Tým sa v podstate ukončil jeho stavebný vývoj.Po potlačení povstania, ktoré viedol Imrich Thököly proti panovníkovi Leopoldovi I. roku 1720 získalo hrad do vlastníctva mesto Kežmarok. Využívali ho na rôzne hospodárske účely a postupne upadal. Okolo roku 1860 mesto dalo zbúrať časť hradieb na západnej strane hradu a postaviť na ich mieste vojenskú kasáreň.Koniareň upravili na mestskú nemocnicu. Niektoré časti hradu okolo r. 1890 slúžili ako textilná manufaktúra na výrobu umelých výšiviek. Po ďalšom požiari r. 1901, ktorý zničil hradné strechy, prevzal starostlivosť o opravu hradu uhorský pamiatkový úrad. Podľa vtedajších názorov pamiatkárskych pracovníkov ho však obnovili tak, že dostal v podstate neprimeranú romantickú podobu.Roku 1931 zriadili vo veži Mestské múzeum. Za druhej svetovej vojny sídlilo na hrade gestapo, ktoré tu popravilo viacerých partizánov, o čom svedčí pamätná tabuľa na hradnom nádvorí.Postupná rekonštrukcia hradu sa začala približne r. 1960. Jej súčasťou boli archeologické a architektonické výskumy. Pôdorys hradu, ovplyvnený staršími etapami vývoja, je nepravidelný. Mal pôvodne dvojité hradby s vodnou priekopou. Dodnes sa zachovalo vnútorné opevnenie so systémom bášt a so vstupnou vežou, severné krídlo a západné vnútorné krídlo, ktoré malo pravdepodobne hospodársky charakter.

Turniansky Hrad Vznikol pravdepodobne v polovici 13. storočia, po zrušení pôvodného kráľovského dvorca. Postavili ho po tatárskom vpáde na ochranu cesty vedúcej z Gemera na Spiš. Lokalitu dostal predchodca rodu Tornayovcov ako odmenu za služby, ktoré preukázal pri obrane krajiny počas vpádu Tatárov do Uhorska. Jeho môžeme považovať za stavebníka kamenného hradu. Obec bola dovtedy tiež kráľovským majetkom. V listinách sa uvádza, že hrad postavili až v roku 1357, keď sa obec stala strediskom hradného panstva. Vtedajší majiteľ Ján Tornay však hrad v tomto roku rozšíril a opravil. Išlo teda o prestavbu staršieho hradu, ktorý Rodine Tornayovcov patril do roku 1406. Po vymretí rodu, ktorý si odvodzoval svoje meno od názvu lokality, hrad získal na krátky čas Štefan Šafár z Branča (1409), od ktorého majetky získali Bebekovci. Okolo roku 1448 ho obsadili Jiskrove vojská. Imrich Zápoľský kúpil hrad v roku 1476 a príslušníci tejto rodiny vlastnili tunajšie majetky do 1531. V rokoch 1540-50 vykonali na objekte nové opevňovacie práce, ktoré si vynútilo turecké nebezpečenstvo. Bol súčasťou veľkej protitureckej pevnostnej sústavy, patriacej k pohraničným hradom. Napriek týmto stavebným prácam Turci hrad v roku 1652 obsadili. Za stavovského povstania v 17. storočí, vedeného Thökölym, dal generál Schultz v roku 1685 hrad zbúrať. Odvtedy je v ruinách.

Hrad Muráň Hrad postavili ako kráľovský v 13 storočí na ochranu cesty, vedúcej z Gemera do Liptova a Zvolena. Vďaka svojim neobyčajne pestrým dejinám patrí k najznámejším gemerským hradom. V roku 1271 sa nazýva Mwran, a nevieme ako v tom čase vyzeral, pretože v ho v prvej polovici 15.storočia prestavali. Je viac ako pravdepodobné, že už v tom čase veľký priestor jediného nádvoria obklopoval hradobný múr s viacerými baštami. Keď sa Jiskrove a bratrícke vojská zmocnili Gemera, vytvorili si na Muránskom hrade veľké zhromaždisko. Približne v strede areálu stál palác s kaplnkou a ďaľšími obytnými a hospodárskymi budovami. Matej Bašo, lúpežný rytier, je tiež spájaný s dejinami hradu a to v rokoch 1529-1549, keď hrad vlastnil a so svojou družinou podnikal výpravy do širokého okolia Malohontu, Gemera a Spiša, kde prepadával a raboval panské sídla a dediny. Vypálil Levoču, Dobšinú a jeho meno je spojené aj so zničením kartuziánskeho kláštora na Kláštorisku v Slovenskom raji, ale aj s tvrdým vykorisťovaním poddaných. Cisárske vojsko, ktoré vyslal prosti nemu snem, hrad v roku 1548 dobylo a Bašu zabili pri úteku z hradu. Z ďaľších majiteľov si zaslúžia pozornosť Széchyovci, ktorý hrad odkúpili a po roku 1621 aj prestavali. Po zavraždení Juraja Széchyho, sa o hrad starala jeho manželka Mária spolu so 4 dcérami. Najstaršia z nich sa po ovdovení znovu vydala za Františka Vešelényiho, známeho organizátora proticisárskeho sprissahania v roku 1666. Po jeho smrti vdova (ktorá bola nielen udatná ale aj pekná a volali ju "Muránska venuša") hrad urputne bránila a cisárske vojská ho dobyli až po 3 rokoch v roku 1670. V roku 1720 predala hrad kráľovská komora Štefanovi Kohárymu. Jediná dcéra posledného Koháryho sa vydala za Coburga a tí vlastnili hrad až do roku 1945. Hrad v 18.storočí dvakrát vyhorel a koncom 18.storočia už nebol obývaný. V roku 1972 hrad vyčistili a od roku 1980 sa vykonávala postupná nutná údržba hradu. Je najvyšie situovaný hrad na Slovensku. Dostanete sa k nemu z obce Muráň. Z okraja hradieb je pekný výhľad na MUuráňsku planinu. Vypína sa na ťažko prístupnom brale Cigánka vo výške 935 m.

Spišský hrad Najrozsiahlejšie hradné zrúcaniny na Slovensku rozprestierajúce sa na travertínovej kope a dominujúce širokému okoliu. Národná kultúrna pamiatka. Zrúcaniny ležia 5 km na SZ od Žehry (patria do jej katastra, konkrétne miestna časť Hodkovce), bližšie k Spišskému Podhradiu. Kapitulou súvislú historickú a sídelnú jednotku – Spiš. Podhradie, pôvodne podhradské mestečko Spišského hradu. Donedávna jeden administratívnych názov - Spišské Podhradie - spájal tieto tri rôzne osídlenia, každé typické pre svoj druh: rozsiahly stredoveký hrad ako predstaviteľ kráľovskej, teda štátnej moci, v jeho podhradí mesto a na protiľahlom návrší prepošstvo s kapitulou, ktorá bola centrom cirkevnej moci Spiša. Ich situovanie pod horským priesmykom Branisko pri trase prastarej cesty nadväzovalo na husté prehistorické osídlenie z mladšieho paleolitu, neolitu, eneolitu a obdobia halštatu. Na prelome letopočtu sa na hradnom návrší objavuje rozľahlé laténske opevnené sídlisko, prerastajúce svojím osídlením plochu neskoršieho rozľahlého stredovekého hradu. Následné slovanské osídlenie sa lokalizovalo na susednej planine vyvýšeného Dreveníka v podobe rozľahlého hradiska. V súvislosti so začlenením severovýchodného, Slovenska do uhorského štátu sa osídlenie, na hradnom vrchu Spišského hradu v priebehu 12.storočia zintenzívnilo. Centrum pôdorysu románskeho, župného hradu tvorila v 12.storočí mohutná kruhová obytná veža v strede opevnenia, ktoré sa rozkladalo na najvyššom bode hradného brala. Veža bola krátko po svojom vzniku zničená pravde podobne tektonickou poruchou a nahradená, v prvej tretine 13.storočia dnešnou, postavenou v jej tesnom susedstve. V prvej tretine 13.storočia, postavili na šiji brala v mohutnom opevnení priestranný poschodový románsky palác, krátko nato vznikla aj hradná kaplnka situovaná v centrálnej polohe, ktorá slúžila županovi, ale pravdepodobne aj prepoštovi, ktorý sa usídlil na úpätí hradu vo vežovej stavbe v priestore dnešného stredného nádvoria. Spišský hrad bol jedným z mála hradov, ktoré odolali ničivému tatárskemu vpádu 1242, napriek tomu však zosilnili jeho opevnenie. Na stavebných prácach v 13.storočí sa zúčastňovali severotalianski majstri, ktorí neskôr pracovali aj na stavbe Spiš. Kapituly a v blízkych Spiš. Vlachoch, ktoré po nich dostali aj pomenovanie. V 14.storočí pribudlo k hradu nové veľké nádvorie. Dolný hrad - rozmerné dolné predhradie, ktoré bolo sídlom Jiskrových vojsk v 15.storočí, bolo vymedzené opevňovacím múrom, dvoma obytnými vežami a vstupnou vežou. Do centra priestoru umiestnili samostatne opevnenú pevnôstku. V dru­hej polovici toho istého storočia sa pokúsili noví majitelia hradu - Zápoľskovci o premenu horného hradu na šľachtické sídlo. Ich tri za sebou nasledujúce úpravy a prestavby, ako aj úprava románskeho paláca, doplnili hrad o nové budovy a o kaplnku, ktorú postavili na voľnom priestranstve na nádvorí. Kamenárska huta hradných staviteľov sa zúčastnila aj na stavbe pohrebnej kaplnky na Spiš. Kapitule. V období renesancie patril hrad Thurzovcom a Csákyovcom, ktorí dopĺňali horný hrad stále novými stavbami. Zmenili vstup a prispôsobili ho na delovú obranu. Arkádou a pavlačami v nádvoriach horného hradu sa snažili zjednotiť architektúry, pričom zmenili aj funkciu starších budov na hospodárske (v románskom paláci umiestnili zbrojnicu). Hrad podľahol v roku 1780 požiaru. Na Spišskom hrade sú verejnosti sprístupnené viaceré objekty - na dolnom nádvorí tzv. náučná trasa, ktorej súčasťou (popri sprístupnených častiach ochranného hradobného múru) sú zachované a rekonštruované základy kruhovej pevnosti Jiskrových vojsk (15.storočie), ďalej barbakan západnej brány stredného nádvoria (14.storočie), základy pravekej stavby kultového charakteru, ako aj základy časti hospodárskych budov (17.storočie). V roku 1985 sa sprístupnila v stavebnom komplexe renesančnej arkádovej chodby a západných gotických palácov na hornom hrade historická expozícia, prezentujúca doklady o osídlení hradného brala od najstarších čias až po výstavbu hradu, a na dokumentáciu politickej a vojenskej moci šľachty, s dôrazom na bojovú techniku hradu v 15.-16.storočí a na feudálnu justíciu.

Čičava Zrúcaniny hradu stoja na lesnatom návrší (225m) Beskydského predhoria Ondavskej vrchoviny na severovýchod od obce Sedliská-Podčičva. Prvá písomná zmienka o Čičave pochádza z roku 1270. V tomto roku daroval kráľ Štefan V. magistrovi Reynoldovi, ktorý je považovaný za predka rodiny Rozgonyiovcov, rozsiahle majetky v Abaujskej, Sabolčskej a Zemplínskej stolici a zem Čičavu (Chychwa), ktoré predtým patrili kniežaťu Rastislavovi. Čičviansky majetok sa ešte aj v roku 1309 spomína ako „terra“ – zem, už vtedy však bol osídlený, hoci hrad tu ešte nestál. V roku 1316 daroval magister Peter (pravdepodobne Reynoldov vnuk) Mikulášovi Peresovi, kapitánovi na hrade Čičava majetok Tuzsér a to za úspešnú obranu čičvianskeho hradu. Hrad bol teda s najväčšou pravdepodobnosťou vystavaný v rokoch 1309 -1316 potomkami Reynolda. Hrad bol strážnou pevnôstkou pri priesmyku „Poľská brána“. Zohrával dôležité postavenie na križovatke diaľkových ciest spájajúcich Vranov a Humenné a na ceste od Sárospataku cez Stropkov smerom do Poľska. Tento hrad mal v tom čase nepravidlné nádvoria s obdĺžnikovým pôdorysom, ktoré bolo chránené obvodovým opevnením. Na najľahšie prístupnej severozápadnej strane stála okrúhla veža s ostrím (britom), ktorá chránila prístupovú cestu a bránu na západnej strane. Oproti bráne sa v intgeriéri pri obvodovom opevnení nachádzal obytný trakt, pozostávajúci y trojpriestorového obytného paláca. Hrad bol strediskom rozsiahleho panstva, ku ktorému patrilo viac než 60 obcí. Koncom 14.storočia bol hrad rozšírený o nové predhradie smerom k strmšiemu juhozápadnému svahu a vybudovaná priekopa, chrániaca nové predhradie zo severozápadnej a juhozápadnej strany. Najväčšiu prestavbu a zväčšenie hradu uskutočnili koncom 15. a začiatkom 16. storočia v súvislosti s vývinom bojovej techniky, hlavne strelných zbraní. Na východnej strane horného hradu bola vybudovaná veľká delová bašta talianskeho typu a v predhradí menšia okrúhla bašta. Neskoršia stavebná činnosť sa týkala len obytných častí hradu a opráv. V roku 1527 za Drughetovcov bol župným zhromaždiskom a sídlom archívu Zemplínskej stolice. V tom istom roku ho Ján Zápoľský dobyl a podpálil. Pri požiari zhorel i archív Zemplínskej stolice. Hrad však znovu opravili a zrenovovali. V roku 1684 ho dobyli Tőkőliho vojská. Neúspešným obrancom bol vtedajší majiteľ Žigmund Drughet. Hrad sa dostal do rúk povstalcov. V roku 1704 sa ho zmocnili vojská Františka Rákocziho II. Poškodené časti opravili a hrad zabezpečili. V rukách rákociovských povstalcov bol až do roku 1711. Vtedy ho brigádny veliteľ Rákocziho vojska, gróf František Barkóci vydal bez boja cisárskym vojskám a sám sa k nim pridal. Generál Laucken, veliteľ cisárskych vojsk, dal hrad zbúrať, pretože už nemal vojensko-strategický význam. To bol jeho definitívny koniec a odvtedy je v ruinách. Svojou rozlohou je neveľkým, avšak nie celkom bežným typom hradu na Slovensku. Pôvodná najstaršia časť hradu na skalnatej vyvýšenine mala hradobný múr nepravidelného pôdorysu (náznak polygónu) s okrúhlou vežou s ostrou hranou - britom proti svahu (Menclová). Z vnútornej strany pristavali k opevneniu obytné budovy, z vonkajšej strany chránila opevnenie veľká delová bašta, ktorú doplnili pri prestavbe na prelome 15. a 16. storočia. Bašta je nad strmým úbočím smerom k ceste popod hrad. Dolné nádvorie malo samostatné opevnenie s dvoma vežami. V smere na severozápad vzniklo ešte predhradie s jednou okrúhlou baštou, ktorá oddeľovala od ostatného svahu priekopa.

Šarišský hrad Nachádza sa na skalnatom brale na pravom brehu rieky Torysy. Hrad bol mimoriadne rozsiahly. Dá sa predpokladať, že nadväzoval na Slovanské hradisko. Stal sa kráľovským hradom a sídlom hradného išpánstva. Po tatárskom plene bol vybudovaný ako kamenný. Hrad sa prvýkrát spomína podmenom Sarus. Hrad postavili na ochranu dôležitej obchodnej takzvanej Toryskej cesty. Už od začiatku bol kráľovským hradom. Bol sídlom kráľov v čase, keď sa zdržiavali v Šariši. Nový kamenný hrad, najmä jeho mohutnú hranolovú vežu, postavili po vpáde Tatárov. Prvým známym hradným išpánom bol Michal (1254). Postupnou feudalizáciou krajiny prešiel aj tento kráľovský hrad do majetku feudálnych rodín - prvými boli Soósovci. Jadro hradu pochádza z 13.storočia a opevnenie niekdajšieho predhradia zo 16.storočia. Hrad po nešťastnom výbuchu v roku 1660 pomaly pustol a v roku 1687 daljeho poškodené budovy podpáliť sám hradný kapitán. Odvtedy leží v rumoch. Hrad pozdĺžneho pôdorysu s rozlohou 4,5ha a dvoma nádvoriami bol prístupný zo S bránou a padacím mostom. Vstup chránila mohutná delová bašta. Rozsiahle nádvorie obklopoval asi 10m vysoký kamenný múr s baštami, vežami a bastiónmi. Pri stavbe vonkajšieho opevnenia použili valy predhistorického hradiska. Horný hrad, tvoriaci jadro areálu, má vlastné opevnenie pozdĺžneho tvaru, so zaoblenými rohmi. V jeho strede stojí asi 28m vysoká hranolová veža, prístupná len vo výške prvého poschodia. Priveži stál palác s rytierskou sieňou a ďalšie obytné priestory. Hospodárske a obytné budovy pre vojsko, hradné stráže a zamestnancov stáli na dolnom nádvorí. Z hradu dodnes stojí kamenné obvodové murivo jednotlivých objektov (veže, bašty, palác a opevnenie), miestami so zachovanými otvormi bývalých okien a vstupov. Na niektorých sa zachovala renesančná omietka.

Zborov Zrúcanina hradu nazývaného aj Makovica, leží na zalesnenom kopci južne od obce 474 mnm. Hrad postavili na mieste starého hradiska pravdepodobne v 13., alebo začiatkom 14.storočia na ochranu uhorsko-poľskej cesty. Kastelán hradu, palatín Filip Drugeth, sa spomína v roku 1325. V rokoch 1364 - 1470 bol hrad majetkom Cudarovcov, po ich vymretí daroval kráľ Matej panstvo Rozgonyiovcom, ktorí tu sídlili až do roku 1512. Po nich prešlo panstvo do vlastníctva Tárczayovcom, ktorým prináležalo do roku 1548. Ďalší nový vlastníci Serédyovci, ktorým hrad patril v rokoch 1548 až 1601, vykonali na objektoch rozsiahle stavebné práce, aby hrad vyhovoval novým fortifikačným požiadavkám, súvisiacim s obranou krajinypred Turkami. V roku 1601 hrad i panstvo kúpili Rákócziovci. V období stavovských povstaní ho napadlo cisárske vojsko a v roku 1684 ho zbúralo. Jeho ruiny ešte ťažko poškodili boje v roku 1914 medzi ruským a rakúsko-uhorským vojskom.
Ústrednou časťou hradu je mohutný donžon, ku ktorému patril palác, kaplnka a ďalšie budovy, obklopené nepravidelnou hradbou opevnenia s polkruhovými baštami. Ďalšie veľké nádvorie, ktoré obopína jadro hradu, je prístupné z juhu, kde stála brána s padacím mostom, chránená vežou. Z vnútornej strany opevnenia boli obytné a hospodárske budovy. Zvonku múr zosilňovali bašty. Z rozsiahleho, pôvodne stredovekého, renesančne prestaveného hradu sa zachovali múry, niektoré len v základoch. Iné sa zachovali do značnej výšky, miestami so zachovanými strieľňami, nárožným kvádrovaním, otvormi okien a dvier. Na niektorých múroch je renesančná omietka s jednoduchou sgrafitovou ornamentikou.

Vinnianský hrad Zrúcanina hradu (325m) stojí na sopečnej kryhe na južných výbežkoch Vihorlatských vrchov na severozápad od obce Vinné, ležiacej na severnom okraji Potiskej nížiny pri Zemplínskej Šírave. Napriek tomu, že prvá písomná správa je z roku 1335, už v roku 1312 Omodejovci hrad Vinné napadli a poškodili. Hrad postavili pravdepodobne v druhej polovici 13.storočia na ochranu cesty, ktorá viedla do Poľska. Hrady v neďalekom Brekove a Jasenove mali podobnú funkciu. Vinné patrilo šľachticom z Michaloviec a tvorilo súčasť tamojšieho panstva. Počas bojov uhorského kráľa Mateja a poľského panovníka Kazimíra IV. v roku 1466 objekt ťažko poškodili. Začiatkom 16.storočia hrad opravili a opevnili. Ešte v tom istom storočí, v roku 1594, ho cisárske vojsko pri dobýjaní opäť poškodilo. O niečo neskôr majitelia hradu, Sztárayovci, objekt opravili, hoci už v polovici 17.storočia opustili nepohodlné sídlo a presťahovali sa do obce, kde si postavili kaštieľ. Začiatkom 18.storočia pri likvidovaní protihabsburského povstania dal cisár hrad zbúrať. Odvtedy je ruinou. Prvú stavebnú etapu hradu tvorila výstavba plášťového opevnenia, ku ktorému neskôr pristavali v interiéri, ale aj exteriéri, ďalšie budovy. V prvej etape bola postavená veža a pravdepodobne trojpriestorový palác, ku ktorému sa prichádza z nádvoria. V roku 1335 obsahoval hrad dve veže, jeden palác, jednu starú bránu, kaplnku zasvätenú sv.Margite a dom. V opise z roku 1449 sa uvádza podobné zloženie hradu, veža mala pivnice a štyri podlažia a bola tu aj temnica a dva obytné domy. V poslednej etape hrad veľmi nerozšírili, pretože im to nedovolil terén a tak sa hradu zosilnilo opevnenie. Nepravidelný, takmer trojuholníkový pôdorys sledujúci terén vyznačujú zachované časti opevnenia, ktoré obklopovali pôvodné nádvorie. Vstup do areálu z východnej strany chránila hranolová veža, dnes sa prechádza popod jej zvyšky. Obytné budovy pristavané k východnému opevneniu majú čiastočne zachované renesančné klenby. Na gotickej veži je kamenné kvádrovanie, otvory okien a dvier, ako aj časti starých omietok. V paláci sú stopy po krboch a nike, pod palácom zaklenuté pivničné priestory. Vo vonkajšom múre, ku ktorému pristavali aj hospodárske budoy je zachovaná výlevka. Hrad doteraz obklopuje sústava mohutných valov a zo strany od Michaloviec je zarastený len kríkmi - čo poukazuje na pôvodne holý hradný vrch, ktorý dnes volá po prerezaní a vyčistení areálu.

Kapušianský hrad Zrúcanina hradu nad obcou Kapušany nad cestou do Prešova je situovaná na skalnom výbežku vrchu Zámčisko (494 m). Na pomerne strmom kopci, na mieste starého slovanského hradiska postavili v 13. storočí hrad, ktorý mal chrániť kráľovskú cestu vedúcu z Prešova na sever. Jeho prvým majiteľom bol rod Moglód. Po jeho vymretí prešiel do majetku kráľovskej komory a jeho veliteľom sa stal Henrich Tarczay, stúpenec Matúša Čáka. V roku 1312 počas bojov medzi Karolom Róbertom a Matúšom Čákom hrad zničili. Okolo roku 1410 ho dostal Andrej Kappy, ktorý postavil nový opevnený objekt. V súvislosti s tureckým nebezpečenstvom hrad v druhej polovici 16. storočia opevnili a prestavali, aby vyhovoval požiadavkám novej vojenskej techniky. V roku 1658 ho obsadil Imrich Thököly, ale v tom istom roku ho dobylo cisárske vojsko. Začiatkom 18. storočia sa hradu zmocnil Telekessy, veliteľ vojsk Františka Rákócziho II., ktorý hrad v roku 1709 podpálil. V roku 1712 ho provizórne opravili, ale už v roku 1715 ho na základe rozhodnutia snemu zbúrali. Hrad má prevažne pravouhlú dispozíciu, pozostávajúcu z horného hradu a z predhradia. Prístupný je zo severu, v miestach, kde sa nachádza brána, ktorú strážila vstupná veža - jej základy sú v teréne ešte viditeľné. Predhradie chránil vysoký kamenný múr, sledujúci tvar terénu. Z jeho vnútornej strany stáli hospodárske budovy. Vlastný hrad sprístupňovala dalšia brána, orientovaná na SV, zabezpečená deštruovanou hranolovou vežou. Po jej ľavej strane sa v hornom hrade tiahne múr opevnenia, ktorý ohraničuje vlastné nádvorie hradu, odľahčené z vnútornej strany tromi veľkými slepými arkádami. Na najvyššom bode stáli dve veže, obytná a obranná, spojené dalšími budovami a boli o poschodie vyššie ako ostatné murivá.