Spiš je jedným z najkrajších a najsvojráznejších regiónov na Slovensku.Vďaka nádhernej prírode a množstvu kultúrných a historických pamiatok patrí k turisticky najatraktívnejším územiam krajiny. Na západe ho lemujú Vysoké a Belianske Tatry, na juhu Nízke Tatry a Slovenské Rudohorie, na severe Spišská Magura. Spišská stolica vznikla v 1. polovici 12. storočia za uhorského kráľa Gejzu pri nemeckej kolonizácií, ktorá poznačila celé dejiny Spiša. Jednou z kurióznychhistorických kapitol bolo dlhodobé zálohovanie časti spišskej stolice Poľsku. Udialo sa roku1411, keď uhorský kráľ Žigmunt potreboval peniaze na vojnu proti Benátskej republike. Za 31 tisíc kôp českých grošovdal do zálohu Poľskému kráľovi 13 spišských miest, ktoré získala nazad až Mária Terézia. Zložitosti historického vývoja aj pestré narodnostné pomery sa odrážajú na vzhľade spišských miest a obcí. Pre ich svojráz si Spiš nemožno pomýliť s žiadným iným regiónom Slovenska. Cez Spiš viedli významnéobchodné cesty strážené hradmi. Najvýznamnejší z nich je Spišský hrad. Je to najrozsiahlejší hrad na Slovensku a jeden z najváčších hradov v strednej Európe. Spolu so Spišskou Kapitulou a Spišským Pohradím tvoria architektonický celok zapisaný v zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstve UNESCO. Spišská Kapitula, ktorá bolo od 13. storočia sídlom spišského prepošstva a neskôr spišského biskupstva, je aj unikátnym mestečkom obohnaným hradbami zo 17. storočia a obývaným výhradne kňazmi. Za návštevu stojí aj ranogotický kostolík v neďalekej obci Žehra. V kostolíku z 13. storočia s pôvabnou siluetou zaujme množstvo vzácnych nástenných malieb z 15. storočia. Pozoruhodné svojou architektúruo sú viaceré spišské mestá. Spomedzi nich vyniká najmä Levoča s gotickým kostolom sv. Jakuba a gotickým dreveným oltárom od Majsra Pavla z Levoče a tiež aj Spišská Nové Ves centrum Spiša.

Spišská Nová Ves Kultúrno-spoločenské, administratívne a hospodárske centrum, stredisko Spiša. Mesto vzniklo gotickou zástavbou okolo západo-východnej obchodnej cesty z obci Iglov a Villa Nova. Prvá písomná zmienka je z roku 1268 a hovorí sa v nej o Ville Nove- Novej Vsi. Z nej sa postupne vyvinulo banícke mestečko s právom samosprávy, právom kutať a ťažiť rudy. Okolie bolo osídlené už koncom doby kamennej. Významné sú ešte pamiatky na osídlenie z veľkomoravskej doby. Pravdepodobne v 12. storočí tu už existovala staršia slovanská obec Iglov s úzkou dlhou zástavbou. V prvej polovici 13. storočia sa v jej blízkosti usadili nemeckí prisťahovalci. Založili si novú obec – Nova Villa. V druhej polovici 13. storočia obidve sídla splynuli a nastal stavebný rast Spišskej Novej Vsi s typickým širokým, dlhým, vretenovitým námestím. Už v 14. storočí vzniklo v okolí množstvo baní na meď, železo, striebro. S hospodárskym rozmachom súvisel rozvoj školstva a kultúry. Mestská škola tu jestvovala už v 15. storočí. Mesto malo účasť v spoločenstve Spišských Sasov a bolo 360 rokov v zálohu u Poľského kráľa. Bolo sídlom provincie XVI Spišských miest a centrom priemyselnej výroby, obchodu, remesiel (zvonolejárstva), baníctva a hutníctva. V meste je rímsko-katolícky farský kostol z pol.14.stor. s najvyššou vežou na Slovensku (87m), klasický evanjelický kostol z konca 18.stor., meštianske a remeselnícke domy na najväčšom šošovkovitom námestí na Slovensku, klasistická budova radnice - sídlo magistrátu, secesná budova Reduty z prelomu 19. a 20. storočia - sídlo Spišského divadla, provinčný dom z roku 1763 - sídlo Spišského múzea. Rozsiahle privilégiá kráľa Štefana V z roku 1271 pre spišských Sasov podporili hospodársky rast mesta, predovšetkým právo na samosprávu a právo ťažiť rudy v okolitých baniach. Hoci už v 14. storočí sa tu ťažili rudy medi, striebra, železa a pracovali huty a hámre, rozkvet baníctva a hutníctva nastal až v 18. a začiatkom 19. storočia. V roku 1412 – 1772 sa dostala spolu s inými spišskými mestami do poľského zálohu. Práve osobité postavenie 13 zálohovaných miest umožnilo ich prosperitu. Dostávali výhody od uhorských i poľských panovníkov a nepokoje a vojny sa ich až tak nedotkli. Počas týchto rokov Spišská Nová Ves vyrástla na jedno z najväčších zálohovaných miest. Okrem baníctva sa rozvíjali remeslá a s nimi spojený obchod. Z remesiel mesto najviac preslávilo zvonolejárstvo. V dielni Majstra Konráda zhotovovali zvony a krstiteľnice nielen pre Uhorsko. Najstarší bol cech kováčsky z roku 1439. Po navrátení poľského zálohu v roku 1778 vznikla Provincia 16 spišských miest a Spišská Nová Ves sa dostala na ich čelo. Už vtedy bola významné banícke a remeselnícke mesto a na tie časy mala veľký zalesnený chotár. Od začiatku 19. storočia tu vznikli viaceré priemyselné podniky – na kameninu, na spracovanie antimónu, olejkáreň, na spracovanie na okolí ťaženého sadrovca, farbiareň, tkáčovňa, teheľňa a i. Najstaršia však bola výroba papiera od roku 1676 do konca 19. storočia. Po výstavbe Košicko-bohumínskej železnice sa stala významným železničným uzlom so železničnými dielňami. Podporilo to hospodársky rast mesta, sústredenie priemyslu. V roku 1873 založili v meste Uhorský karpatský spolok. V 20 storočí sa stala priemyselným, obchodným i administratívnym centrom stredného Spiša. Spišská Nová Ves bola známa aj svojimi školami i kultúrnym životom.

Levoča Bývalé slobodné kráľovské mesto leží na južnom úpätí Levočských vrchov uprostred jedného z najstarších a najrázovitejších regiónov Slovenska-Spiša. Už v ranom stredoveku mala Levoča právo skladu, slobodu mýta a ďalšie privilégia podporujúce obchod a bola významným obchodným centrom na ceste z Uhorska do Poľska. Keď v 12. storočí a tiež po pustošivých nájazdoch Tatárov v roku 1241 prišli do Levoče nemeckí kolonialisti, našli tu pôvodné osady - mestečká, ktoré sa spolu s ich novými sídlami stali základom dnešného mesta.
Najstaršiu listinu, v ktorej sa po prvý raz stretávame s Levočou, vydal uhorský kráľ Belo IV. v roku 1249 a spísomnil v nej nej právny akt darovania pozemkov spišskému prepoštovi. Čítame v nej, že hranica zeme zvanej Jablonov zostupuje k ceste, ktorá vedie do Levoče. V roku 1271 vystupuje už Levoča ako centrum provincie Sasov a spolu s ďalšími spišskými mestami už užívajú práva slobodných kráľovských miest: majú vlastnú samosprávu, súdnu právomoc, osobnú slobodu, právo ťažiť rudu, využívať lesy, vykonávať remeslo, obchodovať a právo skladu, o ktoré viedla Levoča dlhotrvajúci spor s mestom Kežmarok, ktorému sa ho podarilo získať iba lsťou.
Spor vošiel do histórie ako storočná vojna a víťazom bola Levoča. V roku 1402 Levočania boli oslobodení od práva skladu iných miest, v roku 1419 oslobodili panovníci levočských kupcov od platenia tridsiatkového cla po celom Uhorsku. Vďaka výhodnej polohe na križovatke obchodných ciest a výdatnej pomoci panovníkmi udelených politických i hospodárskych výsad, začali plynúť do mestských pokladníc i do mešcov kupcov a ďalších mešťanov financie, umožňujúce všeobecný rozvoj. Nastalo obdobie rozkvetu architektúry, vzdelanosti, kultúry, umenia i remesiel. Požiare v rokoch 1550 a 1599 spôsobili veľké škody. Silnému a bohatému mestu sa však podarilo zdolať aj tieto pohromy a udržať si svoje významné postavenie až do konca 16. storočia.
Levoču obkolesovalo dodnes zachované mestské opevnenie ktoré sa niekoľkokrát prestavovalo. Architektúra meštianskych domov na námestí postupne prechádzala z gotickej do renesančnej podoby, ktorú poznáme v súčasnosti. Požiare spôsobili, že z gotických domov sa nám zachovali len zvyšky, ktoré sa objavujú pri rekonštrukčných prácach. V renesančnom slohu bola postavená aj radnica. Strediskami duchovnej kultúry boli náboženské bratstvá a predovšetkým kostoly. V priebehu storočí to boli postupne kostol sv. Mikuláša, sv. Ducha, kostol sv. Jána a pravdepodobne aj sv. Alžbety. Najvýznamnejší z nich je však chrám sv. Jakuba európskeho významu. Slúži ku cti mesta, že už od 15. storočia podporovalo vzdelanosť a časť financií dávalo na školu. Bola tu tiež knižnica, lekáreň, kúpele a pôsobili tu lekári. V poslednom storočí tohto tisícročia nachádzame Levoču administratívnym centrom župného, neskôr okresného významu. Je aj mestom škôl. Jej najväčšou cennosťou je dedičstvo predkov - umelecké i architektonické skvosty pre ktoré ju štát už v roku 1950 vyhlásil za mestskú pamiatkovú rezerváciu. Do obnovených historických budov sa vracia život vďaka umeleckým reštaurátorom i fortieľnym remeselníkom. V štýlových priestoroch nachádzame centrá spoločenského, kultúrneho i ekonomického života mesta. V meste je zachované množstvo kultúrno-historických pamiatok - Chrám sv. Jakuba, Radnica, Evanjelický kostol, stredoveký pranier - klietka hanby a viac ako 60 meštianskych domov pochádzajúcich väčšinou zo 14.-15. storočia tvoriacich Námestie Majstra Pavla. Námestie si zachovalo svoj stredoveký tvar obdĺžnika o stranách v pomere 3:1, ktoré patrí k najväčším námestiam tohto typu v Európe a spolu so zachovanými renesančnými domami svedčí o bohatstve mesta v stredoveku. Najpozoruhodnejšími zachovanými meštianskymi domami na námestí sú Thurzov dom, Dom Majstra Pavla, Mariássyho dom, Spillenbergov dom, Krupekov dom, Budova divadla, veľký a malý župný dom, Starý kostol minoritov, Starý kláštor minoritov, Barokový kostol a kláštor minoritov a veľa iných.

Kežmarok Mesto s bohatou históriou ležiace na úpätí Vysokých Tatier. Jeho história siaha až do čias pred 10 000 rokmi, odkedy sú datované prvé známky osídlenia. Mesto Kežmarok vzniklo v 13. storočí spojením osád pôvodného slovenského obyvateľstva s osadou nemeckých kolonistov. Mestské práva dostal v roku 1269. Ako slobodné kráľovské mesto získalo v 15. storočí aj ďalšie privilégiá, napríklad právo slobodného užívania lesov, právo dvoch výročných trhov, právo používať erb, právo meča, právo skladu atď. Významným medzníkom v histórii mesta bolo postavenie hradu v roku 1463. Majitelia hradu sa dlhé roky pokúšali mestu škodiť a privlastniť si ho. Táto "vojna" trvala takmer 250 rokov, prakticky až do roku 1702. Odvtedy je hrad majetkom mesta Kežmarok. Mal veľmi výhodnú polohu, nachádzal sa na dôležitej obchodnej ceste, spájajúcej Orient so severom Európy. Rozvoj mesta bol preto rýchly. Tomuto svedčí aj fakt, že od 15. do 19. storočia tu pôsobilo 38 cechov, čím sa zaradil medzi prvé štyri mestá na území Slovenska. V roku 1950 bolo centrum Kežmarku vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu, jednu zo šestnástich na Slovensku. Nachádzajú sa tu 2 národné kultúrne pamiatky - lýceum (s jednou z najväčších historických školských knižníc v strednej Európe) a drevený artikulárny kostol z 18. storočia. Aj v súčasnosti patrí Kežmarok k najväčším a najkrajším spišským mestám.V meste žije okolo 17 500 obyvateľov. Množstvo kultúrno - historických pamiatok a priaznivé prírodné podmienky poskytujú dobrý základ pre rozvoj cestovného ruchu. V Kežmarku je možnosť ubytovania v dvoch hoteloch, viacerých penziónoch a v súkromí. V roku 1991 bola obnovená tradícia výročných trhov. V lete sa koná známe Európske ľudové remeslo (EĽRO) a v zime Vianočný trh. Aj milovníci športu si tu nájdu svoj obľúbený šport. Turisti a cyklisti majú možnosť absolvovať výlety v okolí Kežmarku, alebo do blízkych Vysokých Tatier. Medzi zaujímavosti mesta patria drevený evanielický kostol, Evanielické lýceum z roku 1775, radnica z roku okolo 1461, mestké opevnenie, hrad, budova Reduty, zvonicaz roku 1591 a iné .

Stará Ľubovňa Mesto Stará Ľubovňa patrí k najstarším mestám Spiša. Leží na oboch brehoch rieky Poprad na východ od Vysokých Tatier v malebnom údolí Ľubovnianskej vrchoviny. Pohľad na panorámu mesta umocňuje impozantný hrad Ľubovňa. Výhodnú polohu územia si všimol už človek v staršej dobe kamennej, i keď prvé stopy života pochádzajú z oveľa skorších dôb. Sú to skamenelé schránky ulitníkov nájdené pri hrade Ľubovňa, ale aj v lokalite ďalších troch obcí. Avšak za najstaršiu stopu o osídlení mesta Stará Ľubovňa človekom sa považuje nález sivého radiolaritu, predbežne datovaný do stredného úseku staršej doby kamennej - paleolitu. Najstaršia listinná zmienka o Starej Ľubovni je z r. 1292. Nesporné však je, že existovala už skôr. Po postavení hradu Ľubovňa sa obec zmenila na podhradie a tým sa zväčšil jej význam. Pre rozvoj mesta bol významný rok 1364, kedy Kráľ Ľudovít I. udelil Starej Ľubovni dve privilégiá. Prvou listinou ju povýšil na kráľovské mesto s právami aké používalo mesto Košice a Budín. Druhou listinou z 13.októbra 1364 dal mestu široké výsady pri vydržiavaní výročných trhov. Ďalší vývoj podstatne ovplyvnilo zálohovanie územia poľskému kráľovi v r. 1412 - 1772. Mesto sa stalo známym hospodárskym a kultúrnym centrom. Po skončení zálohu mesto stratilo výnimočné postavenie, opustili ho úradníci a šľachta. Stará Ľubovňa sa stala centrom len širšieho okolia. Aj dnes tvorí historické jadro pravidelné námestie obdĺžnikového tvaru s meštianskymi domami s renesačnou dispozíciou a neskoršími barokovými a klasicistickými úpravami. Dominantou námestia je Kostol svätého Mikuláša pochádzajúci z obdobia okolo r.1280 a Provinčný dom - bývalé sídlo gubernátora zálohovaných spišských miest, v r. 1639 prestavané v renesančnom slohu.

Gelnica Údolie rieky Hnilec, ktorá pramení pod Kráľovou hoľou a preteká v dĺžke asi 75 km romantickou dolinou až po Margecany, kde sa vlieva do Hornádu, patrí medzi tie oblasti Slovenska, ktoré turisti radi vyhľadávajú. Centrom celého hnileckého údolia je Gelnica. Mesto je obkolesené pásmom zalesnených vrchov, ktoré patria k Spišsko-gemerskému rudohoriu. Rozprestiera sa po oboch brehoch Hnilca popri železničnej trati Margecany-Červená Skala-Zvolen. Leží v nadmorskej výške 375 m, ale okolité pásmo vrchov dosahuje výšku od 655 do 1030 m n. m..
Je jedno z najstarších banských miest na Slovensku. Gelnica bola už pred príchodom nemeckých kolonistov na Spiš v XII. a XIII. storočí rozvinutou slovanskou osadou. Mestské právo bolo mestu udelené v roku 1264 kráľom Belom IV. a neskôr potvrdené Štefanom V. Najstaršia mestská pečať sa zachovala na listine z roku 1497, ktorá sa nachádza v hradnom archíve vo Viedni. Rýchly rozvoj kráľovského banského mesta potvrdzuje výstavba hradu v 2. polovici 18. storočia a založenie dominikánskeho kláštora v roku 1288. V 14. a 15. storočí prežívala Gelnica vrcholné obdobie rozkvetu. Ťažilo sa tu zlato a striebro, ale aj meď a železná ruda. Gelnické medené bane patrili k najbohatším na Slovensku. V 19. storočí dochádza k rozmachu železiarskeho priemyslu. Gelnica bola známa najmä výrobou klincov a reťazí. Kultúrnohistorickou pamiatkou sú zrúcaniny gotického hradu z 13. storočia, ako aj gotický kostol zo 14. storočia s neskoršími prestavbami a s cenným interiérom a baroková radnica z polovice 18. storočia, ktorá vznikla z pôvodných renesančných objektov. V meste sa nachádzajú viaceré barokové klasicistické meštianske domy, niektoré s typickou manzardovou strechou, ľudová architektúra baníckych a remeselníckych domov z 19. storočia. Významnou pamiatkou je horný krytý drevený most z roku 1831.

Ľubica Obec leží juhovýchodne od Kežmarku, smerom do Levoče. Je rozložená v údolí, vytvorené Ľubickým a Tvarožnianskym potokom. Na severozápad od obce sa rosprestierajú Vysoké Tatry, východným smerom sa tiahne Levočské pohorie. Nadmorská výška obce je 630 m. S viacerými spišskými mestami slávila nedávno jubileum udelenia mestských práv, ktoré dostali už v roku 1271 od uhorského panovníka Štefana V. V starých listinách sa Ľubica vyskytuje pod názvami: Lubicha, Lubitz, Lymbych, Lewbitz, Leibic. Najstarší názov má slovanský pôvod, čo ukazuje na slovanské korene obce (doložené aj inými archeologickými faktami). Podľa niektorých historikov popradskú dolinu osídľovali flámsko-západonemeckí kolonisti už od X.-XII. storočia. Je isté, že na Slovensku už pred príchodom nemeckých kolonistov v XIII. storočí existovali dôležité križovatky, stredoveké osady, ktorých rozvoj bol prerušený prvým tatárskym vpádom do Uhorska. Po týchto udalostiach nastal silný rozmach remesiel na Spiši.V XIII. storočí postihla celú Európu vojenská hrozba z Ázie. Tatárske kmene vyšli s mohutnou armádou na dobyvačné cesty a roku 1241 vtrhli aj do Uhorska. Kým kráľ Belo IV. postavil armádu, Tatári sa dostali až k rieke Slanej. Po porážkach uhorských vojsk tatári dorazili až na Spiš. Pokoj nastal v 1242, kedy votrelcove útoky odrazili. Po týchto udalostiach sa Belo IV. rozhodol dať všetky povojnové škody do poriadku a pozvať nemeckých kolonistov na Spiš. Takto sa dostali nemeckí remeselníci do Ľubice. Z čias nie tak dávnych, keď v obci žili nemeckí obyvatelia, ostali ešte zaužívané nemecké názvy ulíc (Kirchberg, Obergas, Oberring...), vrchov (Rohrberg, Dulisberg, Lent...), dolín (Venigleibitz, Kottenhag...) a iné. V dejinách obce je významný rok 1271, keď uhorský kráľ Štefan V. udelil jej mestské práva. Týmto pozdvihol Ľubicu na kráľovké korunné mesto. Obyvatelia dostali tak veľkú slobodu, neboli poddaní žiadnemu zemepánovi a samozrejme vlastnili svoju samosprávu.Ľubica už od stredoveku používala na pečatiach symbol Madony s dieťaťom. Najstaršia pečať s týmto symbolom pochádza už zo 14. storočia. Tento symbol je aj na pečatiach zo 16. aj z 19. storočia. V roku 1970 pred oslavami 700. výročia udelenia privílégií uhorským panovníkom Štefanom V., vzišla z podnetu obecných orgánov myšlienka aj požiadavka o vytvorenie obecného erbu. Obsah erbu sa našiel v najstaršej ľubickej pečati zo 14. storočia, ktorá sa nachádza v Štátnom oblastnom archíve v Levoči. Obec erb schválila a dala do používania dňa 21. mája 1970.

Krompachy-Plejsy Prvý hodnoverný písomný doklad o existecii Krompách pochádza z listiny kráľa Ladislava IV. z roku 1282. V tej dobe boli majektom kráľovského Spišského hradu. Od začiatku 14. storočia pribúdajú listinné doklady s údajmi o obchode s meďou, trhových právach, významných osobnostiach a pod., ale aj o rinčaní zbraní. Krátke obdobia bez vojen boli vyplnené vnútornými majetkovými spormi, alebo povstaniami, ktoré vždy znamenali prekážku pre pokojný rozvoj. napriek tomu v 16. storočí už býva v Krompachoch toľko šľachtických rodín, že vytvorili samostatný administratívny celok a prichádzajú aj bohaté kupecké rodiny. Dôležitým medzníkom je rok 1602, kedy po dohode so zemepánom bola poddanská práca nahradená odvádzaním poplatkov a odvtedy sa Krompachy považovali za slobodné kráľovské mesto.Rok 1670 bol poznamenaný vpádom kurucov. V tom období sa stáva miestnym zemepánom rod Csákyovcov. V súsislosti s epidémiou cholery v roku 1831 vypukli 3 spišské sedliacke povstania. Po ich potlačení bolo popravených 12 osôb z Krompách a okolia. Prelom v priemyselnom rozvoji znamenalo vybudovanie modernej železiarne a valcovne Ľ. Trangousom a ďalšími podnikateľmi v roku 1841. Neskôr, v roku 1848, sa A.V.Csáky zrieka všetkých zemepánskych práv a nárokov voči mestu. Najväčší rozmach dosahuje mesto a železiareň na prelome 19. a 20. storočia. V tom čase zamestnáva krompašská železiareň okolo 3500 ľudí (pri 6500 obyvateľoch mesta) produkciou 85 tis. ton surového železa a vyše 100 tis. ton ocele bola najväčšou železiarňou v Uhorsku.

Plejsy 3,7 km južne od stredu mesta sa do výšky 1025 m týči Krompašský vrch. Konfigurácia jeho severných svahov oddávna poskytuje lyžiarom bohaté možnosti športového aj rekreačného vyžitia. Lyžiarsky areál PLEJSY, ktorý bol vybudovaný v posledných rokoch, podstatne zvýšil konfort a kapacitu využitia a oprávnene bol schválený ako oficiálne Stredisko olympijskej prípravy slovenskej reprezentácie.

Spišské Podhradie bolo pôvodne sídliskom pod Spišským hradom. Patrilo k Spoločenstvu spišských Sasov a už v 14. storočí sa vyvinulo vo významné stredisko remesiel. Roku 1412 sa mestečko dostalo do poľského zálohu. Samotné mesto Spišské Podhradie (435 m n.m.) vzniklo v časoch vzniku Spišského hradu. Rýchlo sa rozvinulo a bolo strediskom remesiel, obchodu, školstva a štátnej správy. Najvýznamnejšie pamiatky mesta sú: Kostol Narodenia Panny Márie, kláštorný kostol Milosrdných bratov, Evanjelický kostol a židovská synagóga. V strede námestia je Mariánsky stĺp. Významnou stavebnou pamiatkou v meste je románsky kostol s gotickými a neskôr klasicistickými prestavbami a s gotickým krídlovým oltárom z roku 1500 v interiéri. V meste sa nachádza renesančná radnica z roku 1546, renesančné a barokové remeselnícke a meštianske domy, kostol a kláštor milosrdných bratov, prestavaný v barokovom stýle a barokový mariánsky stĺp .